Čo ste robili v 16-tich?

Autor: Nina Majlingová | 8.12.2014 o 14:32 | (upravené 8.12.2014 o 14:41) Karma článku: 6,36 | Prečítané:  1470x

Kde končí detstvo a kedy začína pre mnohých vytúžená dospelosť, to je večná filozofická otázka. Preto tie milé „násťročné“ osôbky, o ktorých chcem písať, nazvem jednoducho – decká .... pretože prednedávnom nimi boli a podľa mňa nimi v určitom mieste ich skoro dospeláckej duše, ešte ostanú veľmi dlho. Možno si zaspomínate, ako ste trávili čas, keď ste si mysleli, že ste už skoro dospelí.

Štvrtková Mikulášska akcia z plodného a tvorivého tímu PONSákov v Banskej Bystrici (Pomoc Osobám Neschopným Samostatnosti) bola pre mňa dôkazom, že mladý človek aj v 16-tich vie, že svet sa netočí len okolo jeho každodenných problémov typu – čo si oblečiem, ako si vyčešem vlasy, ako sa namaľujem, akú značku dnes hodím na seba a pod. Stretnúť pohromade veselú kopu skoro dospelých deciek, ktoré prišli vo svojom voľnom čase nezištne  pomáhať druhým je v dnešnej dobe rarita. O to väčšou raritou sa celá situácia stáva preto, že prišli pomáhať mentálne postihnutým rovesníkom i mladším deťom, s ktorými majú už dlhšie veľmi krásny priateľský vzťah.

Niektorí chystajú stoly, iní privítajú rodičov a s radosťou od nich prevezmú invalidný vozík. Podajú si ruky, či s radosťou objímu kamaráta sediaceho na vozíku. Rodičia si môžu aspoň na chvíľu oddýchnuť. Ich deti sú v dobrých rukách, veď sa s nimi do debaty pustili naše skoro dospelácke decká a popri smiechu a vrave stíhajú vyrábať papierových anjelikov na pamiatku. Prediskutujú vianočné darčeky, zasmejú sa na veselých príhodách, ktoré spolu zažili.

Sú mladí, každý má pred sebou ešte nejaký ten rok školy, či už strednej, alebo vysokej. Sú krásni, pretože každý človek, ktorý nosí úsmev je krásny. A už od 16-tich sú ľudskí, pretože vedia, že zmyslom života nie je prežívať len vlastné príbehy, ale pomáhať napĺňať kúsky snov tých, ktorí si ich sami nedokážu splniť.

Nepotrebovali študovať ako sa rozprávať s mentálne postihnutým človekom. Nikto im nedal návod, ako si získať ich priateľstvo a dôveru. Nepriviedla ich na túto cestu žiadna náboženská ideológia. Jednoducho v sebe našli tie prirodzené ľudské vlastnosti – vedieť byť ohľaduplným, tolerantným, starostlivým a láskavým. Isto sa po škole rozutekajú na rôzne strany, budú z nich manažéri, právnici, či murári, kominári. V ich duši ostane jedno teplé miestečko, ktoré ich bude hriať vždy, keď si spomenú, že dokázali pomôcť k radosti niekomu inému.

Charles Dickens by to okomentoval svojim pravdivým výrokom: „Nikto nie je zbytočný na svete, kto uľahčuje bremeno niekomu inému.“ A preto, milí rodičia týchto „deciek“, máte byť na koho pyšní.

Milí PONSáci, všetci do jedného, je úžasné poznať vás!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?