reklama

Príbeh so stopármi

Leto v minulom roku bolo v týchto dňoch omnoho teplejšie ako teraz. Pamätám si to veľmi dobre, pretože som sa viezla s deťmi, ktoré vo svojich sedačkách od tepla otupene odfukovali. V tom teple sme však v aute dlho necestovali sami ... .

Písmo: A- | A+
Diskusia  (25)

Auto plné. Drobec ani nie polročný a skoro dvojročná princezná. V kufri veľký súrodenecký kočík, zopár škatúľ od deda, nejaký ten proviant na cestu. Skontrolovala som spotené deti, ktorým už od únavy podvečer klipkali oči a šup, vyrážame domov! Deti, len spokojne spite, o hodinu a pol sme doma. Neprešlo ani 5 minút, čo sme sa rozlúčili s rodinou a na výpadovke z Prievidze som zahliadla dve postavy s veľkými batohmi, z ktorých jedna mala v ruke tabuľku s nápisom: Budapešť. Hneď som si spomenula na naše študentské časy s manželom, keď sme sa s rovnakými batohmi túlali po Slovensku a pri tej myšlienke som sa pousmiala. A asi preto, že z vlastnej skúsenosti viem, aké je fajn, keď vám niekto pomôže priblížiť sa k cieľu, som jednoducho zastala.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vybehla som z auta a v priebehu pár sekúnd som zistila, že je to mladý, zaľúbený, poľsky hovoriaci párik, ktorý by sa rád posunul k mestu, ktoré im svieti na ručne vyrobenej tabuľke, pretože bude čoskoro tma a oni si chcú postaviť stan najideálnejšie pri nejakej rieke a ráno pokračovať v ceste.

Tak, deti moje, nasadať! Po vzhliadnutí plného kufra sme všetci zhodnotili, že svoje príručné batožiny, nech majú akékoľvek rozmery, musia napchať k sebe na sedadlo. To ešte vďaka čiernym fóliám na zadných oknách nevedeli, že zadné sedadlo je viac menej obsadené dvoma spiacimi deťmi. Prekvapene hľadeli do auta a v hlavách im isto iskrili otázky, prečo práve nás chce zobrať táto teta do auta, ktoré je už aj bez nás dosť plné. Ale nasadli. Chlapec mal na spolujazdcovom sedadle trochu komfortnejšiu cestu ako jeho priateľka, ktorú som viac menej zakliesnila medzi sedadlá drobcov a na kolená sme jej postavili batoh, skrz ktorý vlastne ani poriadne nevidela na cestu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Slušnosť káže predstaviť sa, takže vďaka ich angličtine som sa za pár minút dozvedela, že títo sympatickí mladí ľudia sa volajú Janek a Nikola, že sú študentmi architektúry, sú od svojej rodnej Varšavy vzdialení dva dni cesty a potrebujú sa dostať najneskôr do druhého dňa poobedia do Budapešti na akýsi veľtrh, organizovaný práve v odbore, ktorý im je srdcu blízky.

Drobec v autosedačke sa začal trochu hniezdiť a pomrnkávať, ale pohotová Nikola ho svojou príjemnou poľštinou nazad uspala. Janek vytiahol mapu a keďže začínalo byť viac šero ako svetlo, siahol i po čelovke. Svietil do mapy a kde tu prehodil pár slov s Nikolou, ktorá sa z času na čas musela prihovárať i nepokojnému drobcovi. Vysvetlili mi, že by radi prespali niekde pri rieke, kde si rýchlo postavia stan. Nechcú samozrejme žiadny kemp, kde musia platiť (však to poznáme zo študentských čias), jednoducho stačí, ak ich vyložím pri akejkoľvek vode, lebo sa aj potrebujú poumývať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začala som zapínať všetky žiarovky v hlave, aby ma osvietilo, kam mám týchto mladých ľudí na noc poslať. Prešli sme Žiar nad Hronom a stále som rozmýšľala, kde by im bolo najlepšie prespať, aby potom samozrejme ráno mohli pokračovať čo najplynulejšie v ceste. Keď som v tme z diaľnice zazrela svetlo, čo vychádzalo zo Zvolena a Janek stále hľadel do čelovkou osvetlenej mapy, vybehlo zo mňa niečo, čo som ani sama nečakala. Prapodivnou angličtino-poľštino-slovenčino-taliančinou (lebo to naozaj vybehlo!) som zahlásila: „Deti moje, ja vás len tak napospas tejto tme nenechám! Prespíte u mňa, dám vám najesť, osprchujete sa a ráno vás zaveziem do Zvolena, aby ste chytili nejakého dobráka, čo vás zavezie čo najbližšie k Budapešti! Janek, hľadaj: Sebedín!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nikola sa po tejto informácii na sedadle scvrkla, z čoho som vyrozumela, že mojej myšlienke rozumela. V spätnom zrkadle som v zábleskoch zazrela jej vystrašené oči, ktoré prezrádzali: „Asi nás chce niekomu predať, alebo nás chce rozporcovať, alebo ...“ Janekovi zase oči behali po mape a popod nos mlel Sebdín, Sbebín, Sebín, ... Tak som ho opravila: hľadaj Sebedín! Nechápem....aj on ostal akýsi vyplašený. Dedinku na svojej mape nenašiel.

Od vyrieknutia môjho návrhu tieto dve milé poľské osôbky ostali ako priklincované nemé ryby. Zato ja som im porozprávala kadečo. Blížili sme sa k cieľu a keď zbadali obecnú tabuľku, konečne si spolu vymenili pár poľských slov. Zaparkovala som do dvora, spiace deti som preložila do postieľok. Nikola sa konečne vyslobodila zo zovretia detských autosedačiek a s Janekom ostali stáť na dvore. Hneď som ich zavolala dnu, ale oni začali protestovať, že nás nechcú vyrušovať, že majú spacáky a vyspia sa aj na dvore. Tak to som im hneď vytmavila, že čo mi ráno povedia susedia, že si návštevu nechávam len tak po dvore povaľovať.

Vystrašene stáli v chodbe. V obývačke som za ten čas rozložila gauč, vytiahla periny, obom som strčila do jednej ruky uterák, do druhej štamperlík domácej, ukázala som im, kde je kúpeľňa a že kým v nej vyriešia potrebné veci, nachystám im niečo pod zub. Po druhom štamperlíku sa konečne upokojili a znova začali debatovať. Vyvoňaní si sadli do obývačky, kde ich na stole čakala klobása, rožky, horčica a zelenina. Každému som otvorila desiatku Urpín, podebatovali sme o ich predošlých cestovných zážitkoch a ospravedlňujúc, že možno budú deti v noci plakať, som sa s nimi rozlúčila a popriala im príjemnú dobrú noc. Ešte som im pripomenula, že nech sa nehnevajú, ale drobci vstávajú fakt skoro. S radosťou, i keď stále vyplašenými očami sa pustili do drobného pohostenia.

Ráno ich zobudil príjemný štebot našich dvoch ratolestí. Hneď sa deťom prihovárali a pohrali sa s nimi, kým som chystala raňajky. Prediskutovali sme ešte pár vecí, obliekla som deti a i keď s nimi bola príjemná debata, museli sme sa ponáhľať, aby k svojmu cieľu dorazili včas. Ešte som ich poprosila o fotku, aby som ich podobizeň mohla priložiť svojim deťom do denníčka, ktorý im píšem. Všetko sme naložili, keď tu Nikola pred odchodom vytiahne z kabely balík kroviek, vtíska mi ich do ruky a očami vďačnosti mi prízvukuje thank you, thank you, thank you. Nasadli sme do auta a poprosila som ich, aby mi istotne raz doručili ich spoločné svadobné oznámenie. Oboch som vyložila na Zvolenskej výpadovke, vybavila som ich čajom, keksíkmi a klobásami, napísala som im adresu a nezabudla som pripísať aj telefónne číslo, aby mi hneď, keď dorazia do Budapešti, napísali správu. Rozlúčili sme sa akoby sme sa poznali niekoľko rokov, zatrúbila som na pozdrav a ufujazdila domov.

Z domu som zavolala svojmu mužíčkovi, ktorý v tom čase splavoval Dunaj a vyrozprávala som mu, čo sa mi prihodilo. Tesne pred 17-tou mi prišla sms: We are here, thank you, everything is great!

Stihli to!

Večer som si rozložila v hlave všetky udalosti posledných 24 hodín a štipla som sa i ja, či sa mi to len neprisnilo. Fotka a zapísaný zážitok v denníčku našich drobcov je dôkaz, že nie. Viem, že je to dosť šialený zážitok. Možno však aj takéto šialenosti spravia nášmu malému Slovensku pozitívnejšiu reklamu v očiach slušných turistov, ako vysmiate „celebrity“ vykúkajúce z billboardov, ktoré vám na Slovensku ponúkajú neuveriteľné zážitky..

A ešte jedna vec, veľmi by som chcela poznať tú strašidelnú verziu, ktorú rozprávali Janek s Nikolou svojim známym ... 

(z denníčka našich detí) ...Janek s Nikolou a drobcami  ráno pred odchodom...a až teraz som si  všimla, že to pivo nedopili
(z denníčka našich detí) ...Janek s Nikolou a drobcami ráno pred odchodom...a až teraz som si všimla, že to pivo nedopili  
Nina Majlingová

Nina Majlingová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

šťastná manželka a prešťastná maminka jednej hviezdičky a jedného mravčeka Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu